Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
SERPENTINE PATH sa dali dokopy v minulom roku v New Jersey a v New Yorku, zrejme hlavne z dôvodu rozpadu sludge/doomových UNEARTHLY TRANCE. Tri štvrtiny zostavy – Jay Newman, Darren Verni a Ryan Lipynsky – tu predtým pôsobili a bude to aj jedným z vysvetlení, prečo po nich hneď skočili Relapse Records, ktorých zvykom je inak nabrať skôr skupiny, ktoré dlhé roky „dozrievali“ u iných vydavateľov. Štvrtým do partie je Brit Tim Bagshaw, ktorý desať rokov (1993 – 2003) pôsobil v stoner/doom metalových ELECTRIC WIZARD.
SERPENTINE PATH prichádzajú z lokalít, ktoré majú v názve slovo „nový“, ich hudba však novotou a odkrývaním nových, doteraz netušených dimenzií metalovej hudby rozhodne nedýcha. Už sludge a stoner/doomoví predchodcovia SP boli skôr o spracovávaní temných hudobných tém v tempách viac ako len rozvážnych a v rozvíjaní odkazov takých „praotcov“ ako BLACK SABBATH. SERPENTINE PATH však už vyslovene stáčajú kormidlo proti neľútostnému prúdu času a k ešte väčším extrémom.
Eponymný album nás vracia na začiatok 90. rokov minulého storočia, do čias, kedy sa ten najpochmúrnejší death metal stretol s ťažkotonážnym, valivým, často priam zhubne pomalým a pohrebne dôstojným doom metalom. SERPENTINE PATH by do tohto obdobia zapadli vynikajúco. Poviem to takto – ak vás súčasný doom(death) metal nebaví kvôli jeho „prečačkanosti“ a sludge je pre vás príliš „moderný“ a „nemetalový“, SP môžu byť východiskom z tohto nešťastia. Alebo takto – chýba vám album, akým bol pred vyše 20 rokmi „Forest Of Equillibrium“ od CATHEDRAL či „Into Darkness“ od WINTER? Tak potom mám pre vás radostnú novinu. Dlhohrajúci album troch Američanov a jedného Brita vám náladu tých čias prinavráti.
Aj napriek „rozumnej“ dĺžke materiálu – ani nie trištvrte hodiny - a stopáži jednotlivých skladieb- tam, kde ich SERPENTINE PATH majú osem, by klasici zvládli možno päť alebo šesť. Presne tu znie ten pochmúrny, záhrobný doom/death metal, plný zhubnej atmosféry zmaru a zániku. A to k tomuto „hudobnému cintorínu“ možno dodať, že až také pomalé tempá, akých sa tu niekoľko vyskytne, si nedovolili ani CATHEDRAL na debute. Rinčiaci, drsný zvuk znie aspoň tak starobylo, ako znenie klasických death/doomoviek – okrem CATHEDRAL (napr. ASPHYX, časy „The Rack“), nehovoriac o moderných nasledovníkoch typu HOODED MENACE, ktorí aj ako dosť hlboký underground znejú v porovnaní s týmto vyslovene „pekne“. Tu sa po zvukovej ani hudobnej stránke na krásu nehrá.
Nemilosrdný rachot s pochmúrnymi harmóniami, melodika, ktorá sa rozhodne nesnaží oslovovať masy – okrem gitár a bicích tu nič iné nie je, žiadne klávesy a podobné ozdoby, ktorým sa napr. nevyhol funeral doom. Takisto vokál je drsný ryk, podobný Dorrianovi na debute katedrály. Nič navyše, len klasika a dávny pochmúrny kumšt, ktorý sa tu podarilo exhumovať a oživiť.
1. Arrows
2. Crotalus Horridus Horridus
3. Bats Amongst Heathens
4. Beyond The Dawn Of Time
5. Obsoletion
6. Aphelion
7. Compendium Of Suffering
8. Only A Monolith Remains
Klasický "Rogga" Johansson a jeho user-friendly death metal. Letos sice nemá oslnivou formu (viz slabší PAGANIZER), ale stále je to se ctí. Minulá deska byla lepší, ale i tady si skalní fanoušek najde to své. Hned po prvním poslechu vidíte všechny karty.
Trochu emařiny, trochu punkrocku a špetka indie melancholie. KOVADLINA řiznutá CARCIO RADIO. Ve výsledku celkem pozitivní vibe. Nová kapela se staronovými tvářemi a Banánem u mikrofonu. Hardcorovější MŇÁGA? Možná.
Tahle britská parta si prostě musí vybrat co chce. Koncept, ve kterém střídáte mělký emotivní rock a temnou post metalovou vlnu šilhající po blackaze v konečném důsledku působí jako zmatlaný dort od Pejska a Kočičky.
Nesúhlasím úplne s kolegom Shnoffom, že „PowerNerd“ je „ezo“. Devinovej potrhlosti je v textoch síce dosť, no v prvom rade ide o priamočiary prog’n'roll, ktorý strhne a baví od začiatku až do konca. Ad koniec: na „Ruby Quaker“ sa už so Shnoffom zhodneme.
Devinovu sólovou tvorbu buď milujete nebo je vám lhostejná. Nenávidět Devina nějak nelze. PowerNerd je asi očekávatelný, vrstevnatý ezo prog opus, který potěšil, ale nijak mě na lopatky nepoložil. Kromě songu "Ruby Quaker" ovšem. To je šleha jako kráva.
Hvězda za rok třicetiletých Jezdců jakoby po druhém dechu na albu "Der Rote Reiter" (2017) znovu začínala blednout. Po ukrutné nudě z divného alba "The Divine Horsemen" (2021) je toto EP už druhou studiovou nahrávkou, ale stále se neděje nic vzrušujícího.
Finský prog-power metal, který vykresluje kouzelné melodie a nápadité kytarové a hlavně klávesové instrumentální variace. Jde o one-man projekt, to je i kámen úrazu, nevýrazný zpěv spíš ruší a syntetické bicí také nic moc. Škoda, jinak super poslech.